Vykonanie
Poloha váha, tuládandásana. Postavíme sa stabilne na jednu nohu. Druhú mierne podvihneme zo zeme a natiahneme dozadu. Hrudník podvihneme od rebier za spojenými, vystretými rukami nahor tak, aby plecia ostali relatívne uvoľnené. Následne vedieme celé telo aj končatiny do horizontálnej roviny. Počas vykonania polohy intenzívne vnímame a zapájame centrum pohybu, ktoré je v strede dĺžky chrbta, na prechode medzi driekovou a hrudnou chrbticou. Odtiaľ intenzívne prúdi natiahnutie do oboch strán, dopredu cez hrudnú chrbticu do rúk a dozadu cez driekovú až do nohy, ktorá speje vystretá dozadu. Plecia a šija ostávajú uvoľnené. Hlava je prirodzene začlenená do pohybu, zachováva si vnímavý prehľad o celom cviku.
Pre koho je klasické vykonanie váhy príliš náročné, jednoduchší variant dosiahneme tak, že telo aj so zdvihnutou nohou nevedieme do horizontály, ale len do diagonály, šikmo nahor. Kľúčové pre cvik nie je dostať sa rýchlo vodorovne, ale zažiť intenzívne natiahnutie celého tela, ktoré pramení v strede chrbta a rozlieva sa až do periférie. Akoby ani nekončilo hranicami tela, ale pokračovalo ďalej do okolitého priestoru. Preto je potrebné, aby trup, ruky a zdvihnutá noha tvorili jednu priamu líniu. Stojná noha je počas vykonania pevná a aktívna, priťahujeme ju ku krížom, aby sme tým podporili stabilitu celého cviku a získali silu pre rozpínanie trupu a končatín.
Umelecký obsah
Obsah ásany váha vyjadril Heinz Grill vetou: “…Napokon aj ľudská duša nekonečne aktívne túži po rozpínaní, šírke, spoluúčasti a po súcitnom dotyku s javmi svetov.”. V cviku je to možné zažiť vtedy, keď cvičiaci vychádza aktivitou zo stredu chrbta a dospeje k naozaj intenzívnemu natiahnutiu chrbtice, ktoré preteká až do končatín a akoby nekončilo pri rukách a nohe, ale pokračuje do priestoru. Tomuto cíteniu napomáha vedomé vnímanie okolitého priestoru, do ktorého cvičiaci pozíciou vstupuje. Tiež pevná poloha nohy, tvoriaca bázu cviku a ľahká, voľná oblasť šije a hlavy.
Prenesenie do života
Čo znamená toto prianie duše po rozpínaní a šírke v kontexte ľudského života? Rozšírenie môžeme chápať viacerými spôsobmi. Jeden význam spočíva vo vzťahovosti, túžbe spoznávať nových ľudí, zaujímať sa o nich a zdieľať s nimi ich radosti aj starosti. Záujem o druhého vyslobodzuje človeka z vlastnej uzavretosti a často aj z vlastných problémov. Prináša “nový vietor” a umožňuje človeku pozrieť sa na svet aj z inej perspektívy, čím ho obohacuje. Zároveň zbavuje človeka tlaku a úzkosti, ktorá je opakom rozšírenia a vzniká vždy vtedy, keď sa človek priveľmi zameriava len sám na seba a osobný úspech a neúspech.
Napríklad študent na skúške, ktorý sa zaujíma aj o svojich spolužiakov, drží im palce a myslí na to, aby sa im dobre darilo, má v dôsledku tohto rozšírenia myšlienok hneď menšiu trému ako jeho spolužiak, ktorý celý čas tŕpne a zaujíma ho jediná vec, ako dopadne on sám. Napokon je vzťahovosť človeku absolútne prirodzená, sme vzťahové bytosti a práve vo vzťahoch sa stávame tým, kým sme a aj napĺňame svoje vlastné poslanie. Pre vykročenie k druhým potrebuje človek určitú odvahu a tiež vystúpenie von zo seba, ktoré môžeme dobre vnímať aj pri cviku samotnom. Jeho dôsledkom je naozaj pocit väčšieho priestoru a slobody od vlastnej uzavretosti či úzkosti.
Rozpínanie ale môžeme chápať aj v zmysle učenia sa nového. Ak vnímame dušu ako priestor, v ktorom sú uložené doterajšie poznatky a skúsenosti, potom rozširovanie tohto priestoru znamená aj vyhľadávať nové zážitky a získavať nové poznanie v rôznych oblastiach života. Každé učenie je vlastne rozšírením toho, čo vieme, alebo čo dokážeme. Či už sa učíme variť indické jedlá, rozprávať po rusky alebo liezť po skalách, vždy tým do určitej miery rozširujeme to, kým sme a čo dokážeme. Učenie je tiež dôležitou potrebou duše. Dnešné intelektuálne učenie známe zo školy človeka žiaľ často znechutí a uzavrie voči ďalšiemu učeniu, čo je veľká škoda. Každé prirodzené a praktické učenie, spojené so vzťahom k danej oblasti nás robí bohatším a plnším človekom.
“Každé prirodzené a praktické učenie, spojené so vzťahom k danej oblasti nás robí bohatším a plnším človekom.”
Tretí aspekt rozpínania môžeme interpretovať aj ako túžbu aktívne zasiahnuť do okolia, v ktorom žijeme. Centrum môžeme chápať ako to, čo poznáme a dokážeme a expanzívny pohyb z centra do periférie zobrazuje chuť a schopnosť aktívne vnášať do sveta svoje schopnosti. Lekár si praje liečiť ľudí, hudobník hrať, obuvník šiť topánky a pekár piecť. Robí to pre druhých, prináša im niečo cenné a tým sa plnšie stáva aj sám sebou. Zažíva sa v radosti a sile, že je schopný byť platným svojmu okoliu, čo mu dodáva aj zdravé sebavedomie.
Napokon rozpínanie je tiež obrazom vývoja, túžby po zlepšení a zdokonalení sa v akejkoľvek činnosti či oblasti. Dokázať viac, žiť intenzívnejšie, maľovať krajšie, milovať ozajstnejšie… Človek žijúci váhu bude teda vzťahový človek, ktorý sa rád učí, s chuťou uplatňuje svoje poznanie a schopnosti pre svoje okolie a vo všetkom, čo robí sa prirodzene túži zdokonaľovať. Bez tlaku, ale pre radosť z vývoja samotného.