V súvislosti s koronakrízou je neustále skloňovaný pojem zodpovednosti. Vyzývajú nás k nej politici, virológovia, novinári aj všelijakí influenceri. Osobne sa pokladám za dosť zodpovedného človeka. Zvyknem si plniť svoje záväzky, záleží mi na harmonických vzťahoch s ľuďmi, k prírode sa správam ohľaduplne a snažím sa byť svojimi schopnosťami prospešný pre svoje okolie. Napriek tomu ma súčasné výzvy k zodpovednosti nechávajú ľahostajným, ba priam mi na nich niečo smrdí. Niečo zásadné im totiž v mojich očiach chýba - sloboda a zdravý rozum.
Moje základné presvedčenie človeka aj psychológa je, že dospelý človek musí mať možnosť rozhodovať o svojom živote samostatne. Za akýchkoľvek podmienok. Samozrejme so zohľadnením užšieho aj širšieho okolia. Vtedy môžeme jeho život označiť za dôstojný, hodný žitia. Možnosť sebaurčenia navyše je aj základom duševného a napokon aj telesného zdravia. V ideálnom prípade to človeku je aj umožnené politicky, pracovnými podmienkami, vzťahmi v rodine, finančne. Väčšinou musí o takúto slobodu zápasiť, alebo sa poddať nejakej forme neslobody.
Sloboda jednotlivca je najčastejšie potláčaná priamymi príkazmi a zákazmi alebo nepriamymi manipulatívnymi zásahmi, klamstvami. Predstavme si šéfa, ktorý sa správa veľmi despoticky a nestrpí vo firme iný ako svoj názor. Môže následne vyzývať svojich zamestnancov k zodpovednosti, ak sa povedzme nevydarí nejaký projekt? Miera zodpovednosti zamestnanca, pociťovaná aj objektívna, vždy rastie s tým, nakoľko má možnosť sám ovplyvniť svoju prácu aj prácu celého tímu.
Podobne je to s dospievajúcimi v rodine. Veľa rodičov volá po ich zodpovednosti, ale nedá im možnosť, robiť vlastné rozhodnutia a niesť si za ne vlastné dôsledky. V skutočnosti takíto rodičia nechcú zodpovednosť, ale poslušnosť. Podobne ako spomínaný šéf. Mladému človeku tu ostáva len možnosť vzbury alebo pasívneho podriadenia sa.
Dlhodobé poddanie sa tyranii či pasívna poslušnosť láme charakter (ducha) človeka, spôsobuje duševné a napokon aj zdravotné ťažkosti. Či už na pracovisku, v rodine alebo aj v štáte. A zlomený, pokrivený charakter je niečím ešte horší, ako smrť. Svedčia o tom mnohé takto zničené osudy. Znamená, že človek nemôže naozaj rozvinúť svoju osobnosť, uplatniť svoje schopnosti, pestovať svoje záujmy, robiť si vlastné úsudky o situácii a riadiť sa vlastnými hodnotami. Všetko mu je nanútené zvonku, alebo je šikovne a nebadane vmanipulovaný do pocitov a postojov, ktoré ho vedú a ani nevie, že nie sú naozaj jeho. Stačí si spomenúť na rôzne diktatúry, ktoré sme tu mali v 20-om storočí.
Dnešné zaobchádzanie s pojmom zodpovednosť veľmi pripomína totalitné praktiky, využívajúce zároveň mocenský tlak aj manipuláciu rôznymi klamstvami a polopravdami. Počítať napríklad za obete koronavírusu všetkých ľudí, ktorí ním boli nakazení a umreli (bez ohľadu na čo presne umreli), je hrubo zavádzajúce a umelo veľmi zvyšuje hrozbu tohto ochorenia. V Nemecku napr. odvážny súdny lekár Dr. Pueschel týchto ľudí pitval napriek zákazu a zistil, že v drvivej väčšine prípadov neumierajú na koronavírus, ale len s koronavírusom a na niečo celkom iné.
Najokatejším príkladom pasívneho podriadenia sa sú smutne známe Norimberské procesy. Množstvo ľudí páchajúcich ohavné zločiny proti ľudskosti tak nerobilo kvôli žiadnej krutosti, sadizmu ani ničomu podobnému. Ich dôvod bol oveľa banálnejší. Boli proste poslušní. Plnili zákony, ktoré vtedy v nacistickom Nemecku a jeho satelitoch platili. A vtedajšia propaganda to označovala za ich občiansku zodpovednosť - zapojiť sa svojim dielom do boja nemeckého národa za veľkú budúcnosť. Väčšina z nich naozaj konala svoju prácu (často spočívajúcu v mučení či vraždení) s presvedčením, že sú zodpovední občania. Na toto poučenie o obrovskom rozdieli medzi zodpovednosťou a poslušnosťou by sme nemali zabudnúť.
Počas obdobia nacizmu by som za zodpovedné činy a zodpovedných ľudí označil naopak tých, ktorí sa postavili proti chorým zákonom, príkazom a tlakom väčšiny tej doby. Ľudia zachraňujúci Židov a iných ohrozených ľudí, odporcovia nacizmu, dokonca atentátnici či naši partizáni prejavili podľa mňa oveľa väčšiu mieru zodpovednosti, než kolaboranti, ktorí nekriticky plnili to, čo im nariadili ich autority. Pritom ohrozovali nielen zdravie ale aj životy seba aj svojich blízkych, čo najlepšie dokumentuje smutný osud obce Lidice po atentáte J. Gabčíka a J. Kubiše na R. Heydricha (pozri novší film Anthropoid alebo aj starší český Atentát). A predsa si hádam nik netrúfne označiť tento hrdinský čin za nezodpovedné bláznovstvo. Jednoducho nadradili slobodu a dôstojnosť ľudského života nad púhe prežitie za každú cenu, čo robí ich život krásnym a dáva mu vyšší zmysel. Morálne tým tiež pomohli obom našim národom, aby sme vystúpili z tieňa kolaborácie s nacistickou diktatúrou.
Za ešte krajšiu formu zodpovednosti prejavenú odporom voči autoritám pokladám pasívny odpor M. Gándhího a M. Luthera Kinga. Obaja bojovali za slobodu a práva pre svoj ľud, ktoré im boli upierané. Obaja na to napokon doplatili životom a stratili pritom aj viacerých blízkych. Ale ich život bol vďaka ich neúnavnému úsiliu a nepodrobeniu sa nespravidlivosti krásnym umeleckým dielom, ktoré posunulo našu spoločnosť bližšie k ideálu slobody a vzájomnosti všetkých ľudí, bez ohľadu na ich pôvod, vierovyznanie a podobne.
E. Fromm vo svojom diele venujúcom sa podrobne téme slobody a zodpovednosti jednotlivca aj téme nacizmu Strach ze svobody píše, že slovo zodpovednosť má vo svojom základe odpoveď. Podobne je tomu aj v iných jazykoch: responsability, Verantwortung, responsabilité atď. Zodpovednosť teda znamená niečo ako primeranú reakciu individuality na vonkajšiu situáciu. Na to, aby k nej človek dospel, potrebuje najprv vonkajšiu situáciu samostatne posúdiť. Nezávisle od toho, čo hovoria autority, politické, vedecké či iné, ktoré všetky môžu byť za istých okolností zneužité, sami zneužívať svoju pozíciu alebo sa len jednoducho ľudsky mýliť v situácii tlaku, stresu a paniky.
Zodpovednosť si teda vždy vyžaduje samostatné, kritické, múdre myslenie a nezávislosť charakteru, ktorý sa neohne ani pod tlakom väčšiny či mocných. Ďalej empatické cítenie ku svojim blížnym a napokon odvahu konať tak, ako to sám pokladám za správne z hľadiska morálky respektíve ušľachtilosti ľudského ducha. Je prejavom zrelosti človeka a v určitom zmysle je vlastne opakom pasívnej poslušnosti a podriadenia sa nariadeniam, prevládajúcej verejnej mienke či masírovaniu médií. Heinz Grill v tomto zmysle píše o zrelosti a sile ľudského ja, ktorého základnou podmienkou pre zdravý rozvoj tvorí nezávislosť jednotlivca od vonkajších autorít, či už svetských, alebo aj náboženských1.
Nie že by zodpovedný človek musel vždy konať v rozpore s tým, ako koná väčšina. Rebelstvo je predstupňom zodpovednosti, kedy sa (zväčša mladý) človek učí vzdorovať autoritám. Najprv za každú cenu a vždy. Neskôr dosiahnutá skutočná zodpovednosť zrelého človeka na rozdiel od poslušnosti či konformity znamená konať nezávisle od väčšiny, podľa najlepšieho osobného vedomia a svedomia a so zohľadnením svojho okolia.
Zodpovednosť v koronakríze
Pozrime sa teraz touto optikou zodpovednosť - poslušnosť - sloboda na dnešnú situáciu koronakrízy. Veľa záverov si čitateľ spraví aj sám. Ja uvediem niekoľko mojich osobných aj spoločenských postrehov:
Ako učiteľ jogy sa 18 rokov trénujem v tom, ako podporiť silu charakteru, duševné zdravie, zdravie dýchacieho systému a imunitu svojich žiakov. V súčasnej situácii všetky tieto atribúty potrebujeme ako soľ. Moja práca v tomto smere mi ale bola na mesiac a pol zakázaná v mene zodpovednosti a mojim kolegom tiež.
Ako psychológ viem, že duševné zdravie, a teda aj strachy a izolácia, majú veľký vplyv cez psychosomatiku aj na telesné zdravie ľudí a dokonca aj úmrtnosť, najmä starších a chorých (https://www.aktuality.sk/clanok/511578/samota-zabija-viac-ako-obezita/ ). My sme našich starých ľudí izolovali a denne ich strašíme v mene zodpovednosti.
V mene zodpovednosti vyzývali minulý aj súčasný premiér ľudí k tomu, aby udávali svojich blížnych, keď ich uvidia bez rúška alebo keď sa vrátia z cudziny. Súčasný premiér v mene zodpovednosti spustil verejný lynč voči zamestnancom domova pre seniorov v Pezinku, kde sa rozšírila nákaza a dôvody ešte zďaleka nie sú vyšetrené (https://www.24hod.sk/koronavirus-v-pezinku-su-desiatky-nakazenych-matovic-kritizuje-aktivistov-a-v-cesku-maju-virtualne-ruska-online-cl735680.html ).
V mene zodpovednosti sme starých a chorých ľudí izolovali buď v zariadeniach alebo v ich domovoch. Bez kontaktu s blízkymi ľuďmi, bez vychádzok do prírody, bez voľnočasových podujatí. Vzali sme im pocit, že sú súčasťpu celku, že patria k nám a že nám môžu odovzdávať svoje cenné skúsenosti. Väčšina médií ich od rána do večera v mene zodpovednosti straší nebezpečným koronavírusom, s ktorým na Slovensku za 2,5 mesiaca umrelo 28 ľudí, väčšinou na iné vážne diagnózy (pre porovnanie, na rakovinu na Slovensku umrelo v roku 2018: 13878 ľudí, čiže vyše 1000 mesačne, zdroj: https://rakovina.online/denne-38-mrtvych-na-rakovinu-na-slovensku/ ).
V Taliansku sú v mene zodpovednosti ľudia už tri mesiace zavretí vo svojich domovoch bez možnosti vystrčiť nos na vzduch, mnohí starí ľudia umierajú na strach a neúnosnú izoláciu, alebo si prajú umrieť, depresie sú veľmi rozšírené, medzi ľuďmi je panika ako za čias moru a očití svedkovia hovoria, že taliansky národ doslova pácha samovraždu (https://heinz-grill.de/sk/corona-skusenostiach-taliansku-2/ ).
Na Slovensku máme povinné nosenie rúšok pre všetkých aj vonku, čoho význam spochybňuje ešte aj superopatrná WHO (https://hnonline.sk/svet/2122389-vseobecne-nosenie-rusok-nema-to-zmysel-tvrdi-who ). Navyše aj pre ľudí trpiacich na astmu či iné dlhodobé dýchacie choroby, ktoré dlhodobé nosenie rúška a nemožnosť dýchania zhlboka výrazne zhoršuje.
Pre 1495 nakazených ľudí na Covid 19 za 2,5 mesiaca sme odložili alebo obmedzili zdravotnú starostlivosť stotisícom iných, ktorí ju súrne potrebujú. Teraz minister zdravotníctva prosí lekárov, aby im ju začali poskytovať a pacientov vyzýva, aby nahlásili, ak im bude odmietnutá.
Lekári pracujú kvôli týmto 1495 ľuďom už 3 mesiace v stave núdze, nesmú si brať dovolenku, podstupujú všelijakú šikanu ohľadom opatrení, nemôžu sa naplno a v kľude venovať tým pacientom, ktorí to naozaj potrebujú a napokon dostanú od poisťovní 75 % mzdy. A nemôžu proti tomu ani štrajkovať, keďže sú v núdzovom stave.
Moja dobrá priateľka mi popisovala, ako v Čechách v domove pre seniorov umierajú starí ľudia za nedôstojných podmienok vyvolaných bezpečnostnými opatreniami. Napísala doslova: "Videla som lámať sa ľudského ducha pod ťarchou bezpečnostných opatrení, ktoré chcú len ich dobro." Podobné správy prichádzajú z Talianska a Španielska. Médiá ich väčšinou pripisujú korone, ale nemôžu za to skôr drastické opatrenia a mediálna hystéria? A nie je niekedy lepšie umrieť dôstojne a v kruhu svojich blízkych, než predĺžiť si život o povedzme dva-tri ďalšie mesiace nedôstojného strachovania sa v izolácii a napokon umrieť celkom sám? Každopádne si myslím, že túto voľbu by mali robiť dotyční ľudia osobne, a nie nejakí premiéri, epidemiológovia či hygienici.
Na Slovensku Inštitút zdravotnej politiky na začiatku krízy chrlil model za modelom, podľa ktorých sme tu mali mať státisíce ba až vyše milióna nakazených a tisíce mŕtvych (https://www.noviny.sk/koronavirus/518728-model-vyvoja-nakazy-koronavirusom-toto-predpokladaju-prognozy-pre-slovensko). Tomu sa prispôsobili drastické opatrenia s ničivým vplyvom nielen na ekonomiku, ale aj duševné zdravie, vzťahy, zdravotnú starostlivosť o nekorona pacientov, vzdelávanie, spoločenskú atmosféru a napokon aj na slobodu a demokraciu (zavreté hranice, obmedzenie pohybu, nemožnosť pracovať,...). Vo svete vidíme denne podobné nové a nové modely, ktorých čísla stoja ozaj na vode a štatistické výpočty, za ktoré by som na mojej strednej škole prepadol jedna radosť. Keď u nás potom šéf IZP odstúpil, verejne mu poďakovali z ministerstva a vlády za jeho dobrú prácu. A politici, robiaci takéto rozhodnutia, vedci robiaci takéto analýzy a novinári rozsievajúci strach potom vedno označujú za nezodpovedné osoby, ktoré si napríklad nedajú rúško keď idú sami po ulici alebo sa opaľujú či kúpu v jazere (https://denniks.sk/35669/fotka-hanby-nezodpovedni-dostanu-pokuty-komentuje-policia-ludi-opalujucich-sa-na-velkom-drazdiaku/ ).
Keď to robili na začiatku celej situácie, dalo sa mať určité pochopenie, že sú naozaj sami vystrašení a pod tlakom robia veľké chyby. Keď sa toho ale držia aj dnes a len veľmi zdráhavo uvoľňujú drastické opatrenia a vyhrážajú sa tým, že pri troške viac (ako 0) pozitívnych testov opäť pritvrdia, pokladám to za drastické obmedzenie slobody, demokracie a ľudských práv, zďaleka neprimerané reálnej hrozbe, ktorej na Slovensku čelíme. Priveľa opatrnosti až vystrašenosti môže byť rovnako nebezpečné, ako žiadna opatrnosť. Všetko je vecou správnej miery, a tú sme spoločensky x-krát prestrelili. Každý mocichtivý politik totiž vie, že národ, ktorý sa bojí, sa dobre ovláda.
Myslím, že netreba pokračovať. Na záver pre istotu upresním, na čo tu chcem apelovať. Nemyslím si, že sme v rovnakej situácii ako boli Gabčík a Kubiš (hoci niektoré atribúty označovania ľudí, napr. tých čo prišli zo zahraničia, sú podobné a tiež prebudená udavačská mentalita) a rozhodne nechcem mojimi úvahami podnecovať nijaké násilie.
Mojou hlavnou myšlienkou je, že zodpovednosti musí predchádzať samostatné logické myslenie a samostatné posúdenie situácie, na ktorú má človek zodpovedne reagovať. A tiež že zodpovednosť potrebuje slobodu, inak sa stáva len poslušnosťou v autoritárskom systéme. Podľa mňa je najvyšší čas, aby sa aj na Slovensku odborníci z rôznych oblastí života začali odvážne ozývať podobne, ako napr. 11 špičkových českých lekárov volajúcich po urýchlenom uvoľnení opatrení (https://pravyprostor.cz/vyzva-jedenacti-lekari-univerzity-karlovy-verejnosti/) či českí právnici, ktorí uspeli s napadnutím zatvorenia hraníc: https://www.novinky.cz/domaci/clanek/zakaz-vycestovat-je-protiustavni-rikaji-pravnici-40321101.
Dnes už je hádam všetkým jasné, že nehovoríme o nejakom krátkom čase, ktorý treba prečkať a potom sa vrátiť do normálu. Nový koronavírus tu s nami už bude a my sa s ním musíme naučiť žiť. A vyzerá to tak, že vôbec nie je taký nebezpečný, ako nám to všetci tvrdia, pozri napr. výskumy a závery nemeckých špičkových lekárov ako Dr. Wodarg (wodarg.com), Prof. Bhakdi (https://www.youtube.com/channel/UCgjxQLDkeoa-uJu4sE0eNrg), Dr. Streeck (https://www.youtube.com/watch?v=rMWdPRhu_p8 ), spomínaný Dr. Pueschel a ďalších.
Podľa mňa čelíme teraz otázke, akú mieru slobody, demokracie, dôstojnosti a prirodzených duševných potrieb si odvážime pýtať a vziať aj napriek určitému riziku chorôb, ktoré tu vždy bolo a vždy aj bude. Samozrejme pri citlivosti k zraniteľným skupinám, ktorým ale tiež opatrnosť nemôžeme nanútiť, len ponúknuť. Tiež hráme o to, nakoľko dokážu politici dôverovať v našu zodpovednosť a dovoliť nám uplatniť ju podľa svojho slobodného zváženia, alebo či nás budú mať za ovce, ktorým bude lepšie v diktatúre, ktorá nás ochráni pred nami samými, podobne ako v Číne. A či my im to dovolíme.
K téme pridám 2 citáty mysliteľov minulosti a súčasnosti k tomu, ako čeliť epidémiám:
"Jediný spôsob, ako bojovať proti moru, je čestnosť." (Albert Camus, 1947)
"Skutočný spôsob ako zápasiť s koronou je hľadieť sugesciám rovno do očí s jasným, logickým rozumom." (Heinz Grill, 2020)
Osobne by som na záver zhrnul, že človek pre dôstojný život a dokonca aj pre zdravie potrebuje slobodu. Slobodu pohybu, slobodu dýchania, slobodu medziľudského kontaktu, stretávania, slobodu pracovať a podnikať, slobodu učiť sa a hrať sa (nielen online), slobodu myslenia, vlastného názoru, náboženského / spirituálneho presvedčenia a tiež slobodu mať svoj názor na koronakrízu a slobodu rozhodnúť sa, ako sa bude starať o svoje zdravie. A spoločnosť potrebuje odvážnych ľudí, ktorí si ju nenechajú vziať.
Matej Štepita, 19. máj 2020
1Heinz Grill: Tajomstvo podstaty duše, kapitola: Srdce a proces sebauskutočnenia.