Analýza situácie z hľadiska duševného a spoločenského zdravia
Už vyše mesiac sme kolektívne zaplavovaní správami, manipulatívne útočiacimi na naše city. Obrazy umierajúcich, mŕtvych, preťažených lekárov, voliacich koho nechať umrieť, v nás vyvolávajú úzkosť. Okrem toho ešte aj ochromujúce pocity viny, že by som to mohol byť práve ja, kto nakazí druhého a teda spôsobí jeho smrť. Pritom sme kolektívne úplne vypli racionalitu a prestali kriticky zvažovať fakty. Napríklad dostávame zväčša len absolútne čísla mŕtvych, vôbec ich neporovnávame s inými rokmi či inými civilizačnými chorobami, ktoré majú často aj väčšiu úmrtnosť a smrtnosť a voči ktorým svetové vlády neprijímajú ani najmenšie opatrenia, ba ešte ich podporujú (alkohol, cigarety, doprava, znečistenie ovzdušia, obezita, digitalizácia všetkého,…). To neznižuje individuálnu tragédiu každej smrti, ale uvádza na pravú mieru vážnosť celej pandémie a aj primeranosť či neprimeranosť drastických opatrení, ktoré prijímame z dôvodu bezpečnosti a ktoré samé o sebe majú doslova ničiaci dopad na všetky oblasti nášho života, dôstojnosť, duševné zdravie (depresie, úzkosti, závislosti, napäté vzťahy,…), ale aj telesné zdravie a život (psychosomatika, dlhodobá panika, ekonomika – nezamestnanosť -chudoba a iné vplyvy).
Za veľmi závažný faktor, prispievajúci dokonca k úmrtiam a preťaženiu zdravotníckych systémov, pokladám paniku a tzv. nocebo efekt. Je to opak placebo efektu a hovorí o tom, že ak sa bojím, že príde nejaká choroba, tým si ju viem aj spôsobiť. Psychosomatika jasne hovorí o súvislosti medzi emočným stavom človeka a stavom jeho dychu. Strach a úzkosť dych zväzuje, spútava, robí ho plytším a rýchlejším. Ak je človek vystavený strachu dlhodobo, a k tomu je už starší a má nejaké pridané diagnózy dýchacích ciest, môže byť dosť dobre práve tento strach väčším spúšťačom povedzme zápalu pľúc, než samotný mystifikovaný koronavírus z čelade chrípkových (pozri aj stránku nemeckého lekára Dr. Wodarga, wodarg.com).
Tiež sme zabudli na fakt, že ak by som to aj náhodou bol ja, kto nechtiac nakazí druhého, a ak by ten dotyčný umrel (drvivá menšina prípadov), tak tým predsa ešte nenesiem zodpovedosť za jeho smrť. Pri iných situáciách, kedy starý a chorý človek zomrie napokon povedzme na chrípku by nás donedávna takáto úvaha asi ani nenapadla. Ale aj jeho vždy napokon niekto nakazil, a vôbec sa táto absurdná diskusia neviedla. Zodpovednosť je predsa rozložená medzi cca tisíc činiteľov, spomeniem napríklad životosprávu dotyčného, životné prostredie, stav zdravotníctva v danej krajine (a teda vplyv rôznych politicko-mocenských záujmových skupín), sociálne vzťahy človeka, či má ešte nejaké ciele a teda prečo žiť,…
Navyše smrť nemusíme nutne vnímať ako najhošiu vec, ale ako niečo prirodzené, niekedy dokonca aj vyslobodzujúce človeka z jeho trápenia. Každý kto zažil smrť blízkeho človeka vie, o čom hovorím. Opýtajme sa tiež ľudí pracujúcich v hospicoch. Za dôležitejšie pri umieraní pokladám dôstojnosť celého procesu (vrátane prítomnosti blízkych) než to, či ho oddialime ešte o nejaký týždeň či mesiac. Nechcem znižovať riziká vírusu, nejaké určite sú, ale vedení strašným strachom z neho sme prestali zvažovať riziká prijatých opatrení a mnohí sa dožadujeme ešte tvrdších, hoci tieto opatrenia ničia naše životy po všetkých stránkach, a najmä tej duševnej. Vychádza to z nelogickej úvahy, že keď chvíľu vydržíme a obmedzíme sa, ude dobre. Ako keď pštros strčí hlavu do piesku, kým prejde nebezpečie. Lenže väčšina odborníkov už dnes hovorí, že koronavírus tu s nami bude aj ďalej. Treba sa teda s ním naučiť žiť. Naozaj je toto život, aký chceme viesť dlhodobo?
Veľmi rýchlo nám boli obmedzené mnohé ľudské práva a možnosť rozhodovať o svojom osude samostatne. A väčšina z nás s tým dokonca súhlasí a mnohí chcú ešte viac obmedzení (https://dennikn.sk/1827458/prieskum-focusu-slovensko-suhlasi-s-povinnymi-ruskami-a-strpelo-by-aj-zakaz-vychadzania/). Toto je nebezpečné politicky (moc je vždy lákavá a každá diktatúra začala ako niečo dočasné). Rovnako nebezpečné je to aj z hľadiska duševného zdravia, lebo človek potrebuje cítiť, že dokáže ovplyvniť svoj život. Opačný pocit (prameniaci dnes zo skutočnosti) vyvoláva silnú frustráciu a bezmocnosť, a tá ďalej opäť strach alebo hnev. Preto týmto textom aj apelujem na zodpovedných politikov, aby nám opäť vrátili našu slobodu rozhodovať o svojom živote a dávali nám odporúčania na základe názoru odborníkov, nie príkazy a zákazy. Nie sme ovce, ale dospelí ľudia schopní niesť zodpovednosť za svoj život aj náš vplyv na okolie.
Medzi ľuďmi je dnes prebudený veľmi silný strach a ten má veľmi blízko k silnému hnevu. Náš sympatikus (jedna časť autonómneho nervového systému, spojená s podvedomím) je neustále predráždený. Funguje na princípe útek, útok, alebo ochromenie. To je nebezpečné z hľadiska duševného zdravia (depresie, fóbie, samovraždy, psychosomatické ochorenia, rozpad vzťahov, násilie,…), ale aj z hľadiska spoločenského vývoja (veľké riziko agresívneho správania, udavačstvo, podozrievanie, polarizácia spoločnosti). Teraz sme v situácii, kedy stačí malá iskra, a v tejto atmosfére je z nej okamžite veľký plameň. Viacerí politici vzniknutú situáciu pomenovali že: „sme vo vojne … s koronavírusom“, čo tiež nenapomohlo jej upokojeniu.
Nepíšem to tu preto, aby som tiež niekoho znervózňoval. Treba však situácii rozumieť, aby sme s ňou vedeli zaobchádzať. A najmä si dnes nevyčítať, keď máme divné pocity či psychické problémy. Dnes je to jednoznačne dané spoločenskou situáciou, ničím iným. Rozhodne je dobré v prípade potreby vyhľadať aj odbornú pomoc, alebo aspoň rozhovor s priateľom. A na to, aby tomu celému človek odolal, musí vyvinúť veľkú individuálnu silu, nepodľahnúť masovej hystérii a panike a zaujať k celej situácii vlastný odvážny postoj.
Možnosti, ako sa dá zmierňovať napätie a panika a starať o duševné zdravie
Rozdelím ich na osobné a spoločenské.
Na osobnej úrovni môže každý:
Nenechať sa manipulovať správami zasahujúcimi city. Pracovať s prijímanými informáciami triezvo a kriticky, samostatne ich premyslieť, zvážiť, diskutovať o nich s ľuďmi, ktorí majú zdravé názory (ak ešte vládzu a sú ochotní), hľadať si aj iné zdroje. Napr. porovnať neustále sa na nás valiace čísla úmrtnosti a smrtnosti na koronavírus s úmrtnosťou a smrtnosťou alkoholu, fajčenia, obezity, znečisteného ovzdušia alebo dopravných nehôd. A potom porovnať opatrenia, ktoré sa prijímajú na boj s týmito ostatnými ohrozovateľmi nášho zdravia. Tiež sa zaujímať, koľko ľudí v danej oblasti umiera bežne inokedy (čo nezmenšuje tragédiu každej jednej osobnej smrti, ale uvádza na pravú miernu celospoločenskú vážnosť situácie).
Tvoriť si vlastný úsudok a spoliehať sa najmä na svoje sily. Prípadne ešte na blízkych ľudí, ktorých máme overených skúsenosťou, nie na anonymné autority. Tvoriť si sieť ľudí založenú na dôvere a vzťahoch. Zaujať k situácii samostatný postoj. Neschovávať sa pred informáciami o korone, ani sa nimi nepresýtiť. Ak si človek spraví na základe samostatného štúdia a premyslenia situácie vlastný jasný názor, menej ho zasiahne to, čo sa na neho tlačí z médií či z okolia.
Nešíriť paniku, ale pokoj a nádej. Je to ťažké ale teraz veľmi potrebné, aby sme sa dokázali navzájom povzbudiť a podporiť. A aby sme zastavili lavínu paniky. Napríklad nezdieľať ďalší hysterický FB status, ktorý dostaneme. Pomáha tu aj humor, ktorý nemusí byť prejavom necitlivosti, ale získania prepotrebného nadhľadu. Ak ostaneme pevný, môžeme byť oporou aj pre naše okolie.
Udržať si zdravé medziľudské vzťahy je podľa mňa teraz to úplne najdôležitejšie. Byť tolerantní k druhým ľuďom, ktorí majú na vec iný pohľad a iné spôsoby ochrany, ako máme my. Zaujímať sa o druhých, byť s nimi v kontakte, držať si palce a povzbudzovať sa navzájom. Premáhať strach láskou a spolupatričnosťou. Udržať si vo vypätých chvíľach ľudskosť a nepodľahnúť tlakom strachov a pudov. Ak nájdete vo svojom okolí ďalších odvážlivcov, musím povedať, že živý medziľudský kontakt vie človeka vzpružiť viac, než len telefonát. No aj ten dnes veľmi dobre padne.
Pestovať autentickú a slobodnú spiritualitu. Táto kríza podľa mňa poukazuje na to, že ako spoločnosť sme veľmi hlboko zapadli do konzumného materializmu. Preto nevnímame vôbec duševnú a duchovnú stránku veci a nafixovali sme sa len na udržanie si holého života bez ohľadu na jeho dôstojnosť či kvalitu. Zároveň sme vďaka tomu veľmi ľahko manipulovateľní. A paradoxne to nefunguje ani na to udržanie života, lebo duševno-duchovnú stránku nemožno oddeliť od telesného zdravia, sú spojené.
Živá spiritualita prináša človeku poznanie, že je večnou bytosťou, a teda sa nemusí tak veľmi báť smrti. Robí ho odolnejším voči manipuláciám, lebo sa venuje samostatnému hľadaniu pravdy. Vedie k pocitu spolupatričnosti – že všetci patríme k sebe a teda je veľmi podstatné, aby sme sa k sebe navzájom správali s úctou, láskou a ponechali si slobodu. A tiež aby sme samostatne hľadali pravdu a vedeli sa postaviť za to poznanie, ku ktorému sme sa dopracovali. Nejde tu o to, stať sa členom nejakej náboženskej skupiny či vierovyznania, od toho je slobodná spiritualita nezávislá. Ale samostatne študovať hlbšie poznanie o človeku a svete a tiež postupne uskutočňovať ideály praktickej lásky a súcitu k blížnemu, ktoré svetu priniesli veľkí duchovní učitelia. V našom kontexte napríklad začať naozaj čítať Evanjeliá, nie len deklarovať príslušnosť k nejakej cirkvi. Okrem Evanjelií môžem vrelo odporučiť texty súčasných a nedávnych duchovných učiteľov ako Rudolf Steiner (bežne dostupní v kníhkupectvách) alebo Heinz Grill (www.heinz-grill.de/sk), ktorý sa na svojom webe zaujímavo vyjadruje aj k duševno-duchovným a spoločenským súvislostiam koronakrízy a možnostiam ako jej odolať.
Posilňovať vedomie človeka. Dnes je v osobnom aj kolektívnom nevedomí doslova hystéria, a to nie je dobrý pán. Preto je teraz ešte viac než inokedy potrebné udržať si čo najväčšiu silu a prehľad vedomia. Pomôcť k tomu môžu napr. jednoduché koncentračné cvičenia, pri ktorých človek dlhšiu dobu pokojne pozoruje zvolený objekt, napr. rastlinu. Silu vedomia podporuje aj schopnosť, byť naozaj sústredený na tú činnosť, ktorú človek práve vykonáva, či už je to varenie, práca, rozhovor, prechádzka v prírode. Dnes je to oveľa ťažšie ale aj oveľa dôležitejšie než inokedy.
Venovať sa aktívne svojej práci a záujmom. Stabilizuje to človeka a privedie na iné myšlienky aj pocity. Ak nemôžete kvôli opatreniam vykonávať svoju prácu tak ako doteraz, skúste byť kreatívni a nájsť si nejaké alternatívy. Alebo si aspoň plánovať a pripravovať prácu do budúcna.
Zažívať niečo krásne. Krása lieči dušu, a dnes je veľmi potrebná. Pobyt v jarnej prírode, umelecké diela či tvorivosť môžu človeku dvihnúť náladu.
Pestovať pohyb. Podporuje imunitu a tiež prináša radosť a upokojenie. Ešte viac, keď sa deje na čerstvom vzduchu.
Robiť si plány a ciele do budúcnosti, najlepšie prosociálne. Vyzerá to zvláštne, ale teraz je dávanie si cieľov veľmi dôležité napriek veľkému chaosu. Psychiater V. Frankl (Teorie a terapie neuróz aj inde) zistil, že ak má človek nejaký vnútorný cieľ alebo zmysel, pre ktorý žije, niečo čo ho presahuje, veľmi to stabilizuje jeho duševné zdravie a podporuje dokonca jeho imunitu. A to dnes potrebujeme ako soľ. Zároveň takéto ciele budú potrebné pre vybudovanie novej, lepšej spoločnosti, keď prejdeme touto krízou.
Každý si môže tiež individuálne povedať, čo by chcel vo svojom živote zmeniť, zlepšiť či robiť inak. Tak sa dá táto kríza uchopiť konštruktívne a znižuje to aj náš pocit bezmocnosti a frustrácie. Každá kríza prináša totiž možnosť nového začiatku. Keď nie je možné žiť tak ako doteraz, vyzýva to človeka k tomu, aby začal žiť inak, nanovo. Toto je pre duševné ale aj telesné zdravie veľmi podstatný a pekný moment celej tejto bláznivej situácie.
Pripraviť sa na ťažké časy. Sám som sa smial ľuďom, ktorí si robili zásoby. Samotný koronavírus nepokladám za tak vážnu hrozbu. Ale spoločenská situácia je dnes taká vážna, že pokladám za veľmi veľmi rozumné, spraviť si akčný plán, ako človek a jeho blízki prežijú, ak nastane veľký kolaps systému, ku ktorému sa rútime míľovými krokmi. Ako dobrý model mi napriek všetkým opačným odporúčaniam pripadá obnoviť viacgeneračné rodiny a vytvárať si sieť vzťahov s ľuďmi, ktorí dokážu samostatne ponúkať rôzne potrebné služby. Ak sa dá, prečkať krízu niekde na vidieku, s možnosťou niečo pestovať v záhrade.
Na spoločenskej úrovni pokladám za najdôležitejšie zastaviť šírenie paniky a liečiť vzťahy medzi jednotlivcami aj medzi skupinami ľudí. Zmierňovať polarizáciu a hľadať to, čo nás spája, a nie čo nás rozdeľuje. Pestovať toleranciu a lásku k blížnemu. Historik Daniele Ganser rozvíja krásnu myšlienku, že všetci bez rozdielu pohlavia, národnosti, vierovyznania, rasy a dokonca aj tí, čo majú koronavírus sme členovia jednej veľkej rodiny tohto sveta a mali by sme sa k sebe správať ako v dobrej rodine s úctou, rešpektom a toleranciou k inakosti. Filozof a učiteľ jogy Heinz Grill zasa rozvinul koncept slnečnej pedagogiky, čo znamená, že tak ako slnko svieti na všetkých ľudí a necháva vyniknúť ich individualitu ale aj to, že sú spojení navzájom, tak by sme k sebe mohli pristupovať aj my sami. Zabudnúť v čase krízy na to, či sme konzervatívci alebo liberáli, proruskí alebo proamerickí, koho sme volili, či sme kresťania, ateisti či budhisti, starí či mladí, z vidieka či z mesta, zdraví či chorí (aj tí čo majú tú smolu a majú práve koronavírus). Čeliť tejto kríze ako zdravé individuality, ktoré cítia veľkú spolupatričnosť a zodpovednosť k druhým a k celku. A jej jediným prejavom nebude len nosenie rúšok, ktoré spochybňujú aj mnohí odborníci (https://hnonline.sk/svet/2122389-vseobecne-nosenie-rusok-nema-to-zmysel-tvrdi-who ) a už vôbec nie udávanie druhých, ktorí sa chránia inak ako my.
Naopak dobrým prejavom zodpovednosti dnes je tolerancia k tomu, kto ako k danej situácii pristupuje. A najmä pestovanie pekných medziľudských vzťahov, záujmu o druhých a o to, ako oni prežívajú túto situáciu a snaha podporiť ich a neprenášať na nich svoj strach. Takýmto spôsobom môžeme zmierniť a predchádzať mnohým vážnym javom a napokon aj vybudovať novú a krajšiu spoločnosť, postavenú na hodnotách pravdy, lásky a slobody.
Mgr. Matej Štepita, lektor duševného zdravia a jogy, 12. apríl 2020